Mini recenzia na knihu Štyri sezóny básne
Stále sa vraciam do tej istej básne
Ondrejovi Štyrákovi, mužovi zrelého veku, vyšiel prednedávnom básnický debut – Štyri sezóny básne. A to v cykloch Krídla, Zvuky, Čas a Návraty. Bežného človeka by možno napadla otázka: Prečo muž zrelého veku píše básne? Nestačí mu svet, v ktorom žije? Zarobiť si peniaze a potom ich zase minúť? Dýchať vzduch, umiesiť deti, pracovať a raz odísť? Odpoviem si sám – nestačí. A dodám – je dobré, že sú muži zrelého veku, ktorí vypovedajú o sebe a svete! Poodhaľujú zákulisie prežívania duše, piesne, ktorá v nich zrela už niekoľko rokov.
Štyráková poézia je ako hudba, tečúca priamo životom, valiaca sa pomaly, inokedy rýchlejšie. Je to tok plynúcich myšlienok, pocitov, spomienok, túžob a prívalových dažďov, ktoré nás odnášajú raz tu a potom zasa tam. Niektoré miesta v básni sa náhodne pripodobňujú výkrikom textov Ivana Štrpku v piesňach Deža Ursinyho. Ako mi to, napríklad, znelo v tomto Štyrákovom verši: „Raz to všetci zažijú – tu túžbu vdýchnuť do plných pŕs (alebo si aspoň dať do nosa ...)“
Štyri sezóny básne sú príbehom muža, ktorému práve vyšiel básnický debut. V ňom autor žije, vracia sa stále do tej istej básne a v ňom mu bije srdce. Knižočka je ilustrovaná básnikovou dcérou Kamilou Štyrákovou, takže je to aj medzigeneračná spoločná výpoveď otca a dcéry. Čo treba tejto tečúcej vode vytknúť? Možno grafické delenie textu. Zdá sa mi, že niekedy nevystihuje obraz dychu výpovede autora. Určite by sa dala nájsť vizuálne pôsobivejšia forma plynutia veršov v texte.
Čo zaželať debutu autorových básni? Aby sa dostali k čitateľovi a aby aj v budúcnosti zrelí muži písali poetické cykly, aj keď Zem sa bude točiť ďalej a prežívať každodennú realitu života.
(ms)
Ondrejovi Štyrákovi, mužovi zrelého veku, vyšiel prednedávnom básnický debut – Štyri sezóny básne. A to v cykloch Krídla, Zvuky, Čas a Návraty. Bežného človeka by možno napadla otázka: Prečo muž zrelého veku píše básne? Nestačí mu svet, v ktorom žije? Zarobiť si peniaze a potom ich zase minúť? Dýchať vzduch, umiesiť deti, pracovať a raz odísť? Odpoviem si sám – nestačí. A dodám – je dobré, že sú muži zrelého veku, ktorí vypovedajú o sebe a svete! Poodhaľujú zákulisie prežívania duše, piesne, ktorá v nich zrela už niekoľko rokov.
Štyráková poézia je ako hudba, tečúca priamo životom, valiaca sa pomaly, inokedy rýchlejšie. Je to tok plynúcich myšlienok, pocitov, spomienok, túžob a prívalových dažďov, ktoré nás odnášajú raz tu a potom zasa tam. Niektoré miesta v básni sa náhodne pripodobňujú výkrikom textov Ivana Štrpku v piesňach Deža Ursinyho. Ako mi to, napríklad, znelo v tomto Štyrákovom verši: „Raz to všetci zažijú – tu túžbu vdýchnuť do plných pŕs (alebo si aspoň dať do nosa ...)“
Štyri sezóny básne sú príbehom muža, ktorému práve vyšiel básnický debut. V ňom autor žije, vracia sa stále do tej istej básne a v ňom mu bije srdce. Knižočka je ilustrovaná básnikovou dcérou Kamilou Štyrákovou, takže je to aj medzigeneračná spoločná výpoveď otca a dcéry. Čo treba tejto tečúcej vode vytknúť? Možno grafické delenie textu. Zdá sa mi, že niekedy nevystihuje obraz dychu výpovede autora. Určite by sa dala nájsť vizuálne pôsobivejšia forma plynutia veršov v texte.
Čo zaželať debutu autorových básni? Aby sa dostali k čitateľovi a aby aj v budúcnosti zrelí muži písali poetické cykly, aj keď Zem sa bude točiť ďalej a prežívať každodennú realitu života.
(ms)
Komentáre